Bez imela (česky jmelí, latinsky Viscum) by sme si len sotva dokázali predstaviť vianočnú výzdobu interiéru. Čo ale stojí na pozadí tohto zvyku? Prečo práve imelo?
Zdá sa, že tradícia dnešnej obľuby imela zasahuje až do obdobia Keltov, pretože už vtedy bolo považované za posvätnú rastlinu. Podľa niektorých teórií ale posvätná úcta k imelu vznikla už o mnoho skôr, na samotnom počiatku ľudskej civilizácie. Môže za to pravdepodobne neobvyklý spôsob života tejto rastliny, i to, že zostáva zelená i svieža aj v zime. Navyše rastie „uprostred“ medzi nebom a zemou – dosť silných dôvodov zaradiť imelo medzi magické rastliny. Spomínaní Kelti povýšili kult imela ešte o niekoľko priečok vyššie, lebo objavili aj jeho skutočné liečivé vlastnosti a pridali ďalšie vlastnosti magické, čarodejnícke a z nášho pohľadu možno aj ťažko pochopiteľné. Verili okrem iného, že vetvička imela zavesená v dome ochráni domácnosť od nadprirodzených síl, alebo že imelo napomáha k počatiu a lieči veľa nebezpečných chorôb. Aby sa čarovná moc imela nenarušila, pre jeho zber platili veľmi prísne pravidlá. Zúčastniť sa ho mohli iba druidi (keltskí duchovní), ktorí potom ďalej dostávali imelo k obyčajným ľuďom. Pre zber bolo ako najsprávnejšie považované obdobie okolo zimného slnovratu, ktoré sa takmer presne prekrýva s kresťanským sviatkom Vianoc. Symbol imela bol kedysi dokonca tak silný, že niekoľko vetvičiek zviazaných červených stužkou sa vešalo nad vchodové dvere domu. Táto „imelová kytička“ sa na dverách ponechávala až do ďalších Vianoc, kedy sa mala vymeniť za čerstvú.
Foto a text: P. Chlouba